¡Hola! Možno už viete, alebo ešte nie, volám sa Eva, allias Evuschka. Popri písaniu (ktoré  je moje hobby) pracujem ako realitná maklérka (ktoré je  tiež moje hobby) a keďže v zime sa toho predáva menej tak som sa dala manželom nahovoriť na prezimovanie (rozumej v perióde od decembra do marca) na španielskej Costa Blance. Moja prvá otázka bola, že čo tam budem tak dlho robiť? Došlo mi, že som copywriterka,  prekladateľka a aj……no niečo si už ja nájdem.

Mestečko Moraira je obľúbené a leží medzi  letiskovými mestami Valenciou a Alicante. Náš kamarát, ktorý nás dotiahol, tam už vlastnil “domček” s toľkými priestrannými izbami, že sme sa v nich mohli naháňať nielen my, ale aj náš hyperaktívny pes.

Inak prenájom 3- izbovej vilky cez zimné obdobie je dosť porovnateľné cenám 3 -izbových bytov u nás, ktoré sú väčšinou bez bazéna. Aj keď vás v zime taký dvanásťstupňový, vychladený bazén  moc nepoteší, pohľad naň je o niečo krajší ako výhľad s 2  poschodia petržalského bytu.

Tak ako som si nechcela pripustiť myšlienku zostať tak dlho na jednom mieste (rada mením lokality), tak rýchle som si “Biele pobrežie” obľúbila a dokonca sa mi zdal pobyt krátky. Miesto mi učarovalo. Príroda, počasie, architektúra, možnosti športu, turistiky,  jedlo, hudba a najmä ľudia. Od začiatku pobytu som narazila na zvláštnosť, s ktorou som sa na mojich dosť početných potuľkách svetom,  predtým ešte nestretla. Takmer každý cudzinec, ktorý raz prišiel do tejto  lokality ako turista, sa tu skôr či neskôr usadil.  Pátrala som čím to je . A popritom sa už začal odvíjať aj môj, teda náš (+ manžel) príbeh.

Na budúce pokračovanie príbehu  😉